Po vzniku Československej republiky v roku 1918 bola situácia na východnom Slovensku mimoriadne zložitá. Maďarské orgány odmietali stratu tohto národnostne zmiešaného územia a mladá republika si tak musela svoju územnú celistvosť tvrdo vybojovať. Do obrany sa zapojili nielen novovytvorené dobrovoľnícke oddiely, ale najmä československé légie vracajúce sa zo zahraničia, ktoré čelili ofenzíve maďarskej Červenej armády pod vedením Bélu Kuna.
Ťažisko operácií ležalo priamo v okolí Košíc, pričom ťažké boje prebiehali na línii od Turne nad Bodvou, cez Medzev až po hrebene Volovských vrchov. V júni 1919 maďarské vojská prelomili obrannú líniu a postupovali priamo na mesto. Pri obrane tohto územia položilo život 1 018 príslušníkov československých ozbrojených síl, z toho 895 Čechov. Obyčajní vojaci aj legionári tu zvádzali krvavé strety, pričom mnohí zostali nezvestní alebo utrpeli ťažké zranenia.
Aj keď maďarská armáda Košice 6. júna 1919 na krátky čas obsadila, po francúzskej intervencii a zásahu dohodových mocností musela mesto napokon opustiť. Posledné vojenské operácie v regióne utíchli koncom júna 1919. Legionársky chodník, ktorý vznikol vďaka Českého spolku v Košicích, dnes spája tieto historické miesta a pripomína hrdinstvo vojakov z bojísk, ktoré sa po rokoch zmenili na pokojné turistické ciele.
Český spolek v Košicích podrobne popisuje Legionársky chodník na tejto stránke.
Natáčanie na legionárskom chodníku
Televízia STVR v rámci relácie Od prameňa chystá nový diel venovaný Chodníku legionárov. Za vznikom tejto trasy medzi Kysakom a Turňou nad Bodvou stojí najmä Český spolek v Košicích, ktorý ju nielen vytvoril, ale nechal na nej obnoviť či vybudovať pamätníky venované našim padlým vojakom a legionárom. Chodník tak dôstojne pripomína miesta bojov maďarskej a československej armády na východe Slovenska v júni 1919.
V relácii som mal možnosť vystúpiť ako turista a spojiť tak rozprávanie o našej pohnutej histórii s krásami okolitej prírody. Ako košickí turisti sme prešli celý legionársky chodník v roku 2022, takže sme na ňom osobne navštívili pamätníky a turisticky zaujímavé miesta. Počas natáčania sme prešli viaceré lokality v Slovenskom krase a na hrebeni Volovských vrchov. Okrem Pamätníka legionárov v Turni nad Bodvou sme navštívili aj lákavé a pre mnohých možno netradičné miesta, ako napríklad menej známe vodopády v Hájskej tiesňave, pri Čertovom moste sme hľadali rímsu s prechodom a na hrebeni Volovských vrchov to bola Apáthyho vyhliadka neďaleko chaty Erika.
Bolo to neskutočne veľa práce, jazdenia, chodenia, rozhovorov, natáčania a fotenia. Skutočná celodenná drina s právom na zaslúženú večernú únavu. Tím STVR bol však skvelý – či už režisérka Lenka Samuely alebo kameramanka Viktória. Bežný človek si ani neuvedomuje, čo všetko sa skrýva za prácou s kamerou v teréne a následnou postprodukciou v štúdiu.
Relácia bude mať premiéru 8. júna 2026 o 8:05 h na Dvojke. Budem rád, ak sa budete pozerať.
P.S.: Na konci natáčania sa ma pýta dievčatko v Zlatej Idke:
„Ujo, čo hľadáte pri tej zastávke?“
„No, takú krabičku.“
„To akože kešku? Tá je predsa tam…“
Zlaté dievčatko
Autor: Radoslav Medzihradský
Ako sme prešli Legionárskym chodníkom v roku 2022
Dobrý deň,
dovoľte, aby som sa predstavila. Volám sa Eva Dučaiová. Už 5 rokov som na dôchodku a patrične si to užívam. Venujem sa turistike, cykloturistike, sprevádzam milovníkov prírody, organizujem podujatia pre verejnosť, spolupracujem na rôznych projektoch trávenia voľného času…. skrátka, som turistka na plný úväzok.
Som generácia, ktorá mala stredoškolský dejepis v rokoch 1970-1976 – takže tomuto obdobiu zodpovedala aj úroveň informácií, ktoré sme o československých légiách a legionároch dostali. Vedeli sme, že bol nejaký generál Štefánik (alebo nám ho aj vôbec nespomenuli) a že československé légie vznikli na Sibíri a cez pol zemegule sa dostali na taliansky front, kde sa zapojili do boja proti Rakúsko-Uhorsku. Naša osvietená pani profesorka dejepisu na Šrobárovej nám nezabudla aj pošepnúť, k akým paradoxným situáciám tu dochádzalo, keď sa mohlo stať, že dvaja chlapi z tej istej dediny stáli v boji proti sebe ako protivníci.
O tom, čo sa stalo s légiami a legionármi po skončení vojny, sa už nikto nezmienil a že nebodaj boli nasadené na obranu mladej republiky aj na východnom Slovensku, o tom sme nemali ani potuchy. A my ako bežná mládež s úplne inými záujmami a prioritami, sme sa o to vlastne ani nestarali. Navyše informácie o pomníkoch a masových hroboch z tohto obdobia nebolo vhodné propagovať, teda ani sme netušili, že niečo také tu vôbec existuje. Posledné oficiálne zmienky pochádzali niekedy spred roku 1938 a po vojne už nebolo vhodné sa tejto časti našich dejín venovať, nakoľko nebola spojená priamo s aktivitami našej štátostrany.
S informáciou Československé légie na Slovensku a s pojmom Legionársky chodník som sa prvýkrát stretla v Kysaku, kde som neďaleko stanice narazila na informačnú tabuľu, popisujúcu virtuálne vytvorenú turistickú trasu – nazvanú mylne Náučný chodník. Tabuľa podávala aj základné historické informácie. Ja, osoba s dušou večného pútnika zaujímajúceho sa nielen o kilometre, ale aj o potravu pre dušu na tejto trase, som si hneď predstavila, že tá trasa môže byť celkom pekná a stála by za to…. To bolo niekedy okolo roku 2005-2006, brožúrka Sprievodcu Po stopách bojov…. bola vytvorená v roku 2001 a dostala sa mi do ruky vďaka Českému spolku až oveľa neskôr. Z turistického hľadiska na spracovaní tejto témy spolupracoval za košických turistov pán Čeněk Čermák. Chodník bol navrhnutý veľmi pekne, dodnes nie je na trase potrebné nič zmeniť.
Žiaľ, v odbornej turistickej literatúre, ani v mapách sa pojem Legionárskeho chodníka nikde neobjavuje, preto sa nedostal do povedomia širokej turistickej verejnosti. Pojem Náučný legionársky chodník sa objavil len na niektorých smerovkách, ktoré boli cielene osadené na niektorých miestach autormi projektu a nie sú majetkom KST, ktorý zodpovedá za turistické značenie na Slovensku. Ako čas plynul, informačné tabule pomaly podľahli zubu času a nájazdom vandalov, takže pomaly, ale isto sa začali všetky informácie o tejto peknej aktivite strácať.
My ako turisti sme občas prechádzali cez Železný vrch, prečítali sme si informačnú tabuľu pri pomníku, ale neviedlo nás to k myšlienke, že by sme si mohli celú túto cestu prejsť. Až v roku 2019, pri príležitosti stého výročia bojov na tomto území, sme sa zúčastnili priamo na spomienkovom akte pri pomníku na Železnom vrchu. Fascinovane sme hľadeli na členov spolku vojenskej histórie, ktorí boli odetí v dobových uniformách a na dámy v pekných róbach z dvadsiatych rokov minulého storočia. Vtedy vo mne začal hlodať červík výčitky svedomia, že chodíme po kadejakých náučných chodníkoch, diaľkových trasách a v našom vlastnom regióne sme ešte neprešli tento spomienkový chodník.
Od tohto prvotného skrsnutia myšlienky k realizácii uplynuli ešte 3 roky. Plánovať sme začali v januári 2022 s tým, že prechod uskutočníme na 95. výročie narodenia Čeňka Čermáka, ktorý stál pri vzniku chodníka. Dali sme sa dokopy pre začiatok partia 4 členov klubu Krtko, ku ktorým sa potom ešte pridali ďalší turisti z KVT Košičan. Keď sme začali plánovať túto poctu padlým legionárom, sme ešte netušili, aká aktuálna bude táto naša misia. Vo februári 2022 vypukol na susednej Ukrajine vojenský konflikt. Pri každom pomníku teda hrča v krku a v hlave víria myšlienky o tom, že každý z tých, čo tu ležia, mal mamu, otca, ženu, deti, či aspoň frajerku, ktorým nesmierne chýbal. Ani jeden z nich sem nechcel ísť a zahynúť v cudzej zemi, byť pochovaný bez menovky a kríža hocikde v lese, ani jeden z nich túto vojnu nevymyslel, jednoducho ho len zomlela mašinéria boja o moc. O pravde tejto skutočnosti sme sa presvedčili hneď na začiatku našej cesty.
Smer nášho prechodu z Turne nad Bodvou do Kysaku sme si nevybrali náhodou. Mali sme pre to niekoľko dôvodov:
- 1. Turňa n.B. je výrazne ťažšie dopravne dostupná ako Kysak (v roku 2022 tu ešte nezastavovali vlaky)
- 2. V smere od Turne n.B. sú v správnych intervaloch umiestnené možnosti ubytovania a najväčšiu nálož prevýšenia trasy absolvujeme v prvý deň a potom sa už len budeme „prechádzať! Po hrebeni.
- 3. A tretí, najdôležitejší argument bol ten, že v Kysaku máme ako oddiel svoju základňu u rodiny Ševecovcov, ktorí sú mimochodom tiež členmi Českého spolku a čakalo nás tam super pohostenie.
Deň prvý – 10. júna 2022 – Slovenský kras
Naše putovanie začíname v Turni nad Bodvou pri pomníku československých vojakov nad obcou. Z niekdajšieho vysokého pieskovcového obelisku z roku 1924 ostal len obvodový múrik. Po zabratí územia v roku 1938 bol pomník občanmi maďarskej národnosti odstránený a nezachovala sa ani tabuľa so zoznamom pochovaných. V roku 2001 sa 23 tu pochovaných vojakov dočkalo svojej pocty a bol odhalený nový, oveľa skromnejší pomníček s menami obetí. Neďaleko sa nachádza ešte jedna, nová kamenná tabuľa s trojjazyčným slovensko-česko-maďarským textom – je to Pamätník zmierenia a tolerancie, vyzývajúci na spojenie v trvalom mieri v zjednotenej Európe – bol osadený ešte pred našim vstupom do EU.
Od pomníka na vyvýšenine pokračujeme nadol k ceste okolo cintorína. Tu sa nachádza miesto, ktoré môže mať spoločný názov – múr spomienok – je tu drevený maďarský ľudový kríž, pamätná tabuľa obetiam 1. svetovej vojny, obetiam holokaustu a aj 13 obetiam – vojakom maďarskej Červenej armády (bojujúcim v roku 1919 práve proti československým vojskám). Náhrobok z ich pôvodného hrobu nájdeme pri múre židovského cintorína….
Prechádzame cez cestu a konečne sa vydávame na našu púť. Modrá značka nás vedie pomedzi vinohrady pod Turniansky hrad. Nemôžeme toto prekrásne vyhliadkové miesto obísť. Chceme sa pozrieť, čo nové tu pribudlo, aký múrik dostavali, či aký nový archeologický objav majú priatelia z Castrum Thorna, ktorí sa venujú záchrane Turnianskeho hradu. Vraciame sa k smerovníku pod hradom a pokračujeme po žltej značke smerom do Hája. Túto malú neznámu obec urobila slávnou kulisa anjela z amerického akčného filmu, ktorého niektoré scény sa natáčali práve na okolitých planinách. Dnes stojí na miestnom cintoríne, smutne pozerá na svoje odlomené krídlo a je miestnou atrakciou. Našu pozornosť si v obci zaslúžia aj zrekonštruované tradičné vidiecke domčeky, či pekne upravené studne s pitnou vodou.
V stúpaní za dedinou nás čaká ďalšia skutočná turistická atrakcia. Žltá značka stúpa po asfaltovej ceste strmo pomedzi skalnaté zrázy Zádielskej planiny naľavo a Jasovskej planiny napravo do dedinky Hačava. V doline potoka zurčiaceho po ľavej strane cesty je sústava Hájskych vodopádov. Z cesty sú k tým najkrajším vyznačené odbočky. Samozrejme neodoláme a časť našej cesty ideme v doline popri potoku. Dosť dlho nepršalo, takže v koryte nie je veľa vody. Vodopády sú najkrajšie na jar, po dlhších dažďoch alebo v zime, keď zamrznú. Nad posledným vodopádom sa údolie zužuje, skalné steny sa dostávajú blízko k sebe. Prichádzame na miesto zvané Čertov most. Tu sa kedysi skaly temer dotýkali a viedol pomedzi ne len úzky chodníček priamo v toku Hájskeho potoka. Dedina Hačava v hornej časti doliny bola vlastne odrezaná od sveta. Začiatkom 20. storočia vojaci Talianskej armády na objednávku štátu prestrieľali v skalách úzky priechod pre povozy a až po jeho ďalšom rozšírení v 70.-tych rokoch do Hačavy konečne začal premávať autobus.
Hačava je typická koncová obec, nad ktorou sa zo všetkých strán dvíhajú strmé svahy ohraničujúce Zádielsku a Jasovskú planinu. Napriek veľkým prevýšeniam je však rajom pre peších i cykloturistov, prechádzka po planinách a pohľady zo skalných vyhliadok sú jedinečné. Obec bola osídlená zo severu od Medzeva nemeckými baníkmi a po zdecimovaní obyvateľstva na začiatku 15. storočia dosídlená rusínskymi pastiermi. Cez víkend sa sem dostanete len po vlastných, autobusy tu cez víkend nechodia. Chalúpky sa pomaly menia na víkendové usadlosti, ale niektoré sú opravené veľmi pekne a citlivo. Pri bývalej škole s pamätnou tabuľou opúšťame žltú turistickú značku i pohodlnú asfaltku. Čaká nás náročný výstup do sedla Krížna poľana.
Na 1,2 km prekonáme prevýšenie temer 230 m. Náučný chodník Horné lúky vedie hustým lesom v prudkom stúpaní. Dnes nám poskytuje príjemný tieň a závetrie. Nakoniec predsa len vychádzame na zarastajúce lúky, ktoré má chodník priamo v názve. Pokračujeme do sedla Krížna poľana tesne pod vrcholom Jelenieho vrchu. Autori príspevkov na internete ho často označujú za najvyšší vrchol Slovenského krasu. Je to však omyl, pretože geomorfologicky je Jelení vrch už súčasťou Volovských vrchov a hranica prebieha práve cez Hačavské sedlo a sedlo Krížna poľana.
Pokračujeme smerom do Medzeva po žltej značke vedúcej priamo po okraji Národného parku Slovenský kras. Strmo klesáme najprv lesom bez výhľadov a potom aj lúkami s peknými pohľadmi na Medzev učupený hlboko pod nami. Okolo rybníkov prichádzame do Medzeva s radovou zástavbou vidieckych domčekov. Prichádzame na Mariánske námestie s kostolom p. Márie v centre mestečka Medzev – centra mantákov, ako nazývajú potomkov nemeckých baníkov, ktorí si zachovali svoj typický jazyk. V bezprostrednom okolí nájdeme reštauráciu na neskorý obed, obchod na doplnenie potravín, aj miesto v parku na posedenie.
Ostávame verní žltej značke, po ktorej cez Vyšný Medzev vystúpime až do cieľa našej cesty do sedla Trohánka. Ešte predtým sa ale zastavíme na miestnom cintoríne. Z batoha vyberáme druhý spomienkový venček, aby sme si pripomenuli ďalších 21 obetí. Tento pomník bol obnovený ako prvý už v roku 1996, pretože bol aj najzachovalejším zo všetkých, akosi ho obišiel nezáujem a likvidačné úsilie bývalého režimu. Má tvar zlomeného stĺpa a ukrýva sa v tieni vysokých stromov. Čaká nás 10 kilometrov súvislého stúpania priamo na hrebeň Volovských vrchov. Každý ideme svojim tempom a po svojom si užívame nostalgickú atmosféru pomaly sa končiaceho dňa. 654 metrov prevýšenia zdolávame len s jednou krátkou prestávkou pri štôlni Kresanica, kde je pekný informačný panel.
Poslední z nás prichádzajú na Trohánku tesne pred ôsmou večer. Oheň už horí a s radosťou opekáme, čo sme si v batohoch priniesli. V prístrešku sa vyspí pohodlne 6 turistov a ďalší dvaja sa môžu schovať v starom altánku, ktorý ostal stáť uprostred lúky, teda stany, ktoré preventívne nesieme s sebou, nepotrebujeme. Prameň vody je neďaleko na Troch studniach. Turisti z Prakoviec ho nedávno vyčistili a obnovili, takže voda opäť veselo zurčí. Náš pokoj stráži soška sv. Barbory, patrónky baníkov umiestnená v peknom samoraste. O altánok sa starajú vyšnomedzevskí lesníci. Čakalo nás tu pripravené drevo a vzorný poriadok, ktorý sme samozrejme zachovali aj my. Nevyhodnotili sme ale správne založenie ohňa pod strechou altánku, kde sme chceli spať. Strecha a improvizovaný komín nemajú ťah, takže sme sa ocitli v hustom dyme, ktorý nám znepríjemňoval celú noc a celí sme ním nasiakli tak, akoby sme vyšli z udiarne.
Deň druhý – 11. júna 2022 – Z Trohánky do Košickej Belej
Sobotňajšie ráno na hrebeni Volovských vrchov nás privítalo oblačnosťou a nepríjemným nárazovým vetrom. V stúpaní na Biely kameň sa nepekný polom, ktorý bol roky orientačným strašiakom pre pútnikov na Ceste hrdinov SNP, pomaly mení na krásny mladý zmiešaný les. Žiaľ, viditeľnosť je dnes slabšia, dovidíme len na Prakovce a Gelnicu pod nami. Tatry a nezvyčajný pohľad na Spišský hrad nám dnes neboli dopriate. Po krátkej prestávke na chate Erika a prvým doplnením energie vo forme polievky pokračujeme ďalej po hrebeni. Na Kojšovskú hoľu vystupujú len 4 skalní nášho tímu, ostatní na nás počkajú v altánku na sedle Golgota. Tu končí lanovka zo Zlatej Idky, ktorá kedysi dopravovala do vychyteného strediska lyžiarov. Dnes stojí nevyužitá a mnohí si povzdychnú, že veru aj v lete by pomohla tým už skôr narodeným, či deťom dostať sa ľahšie na Kojšovskú hoľu.
Červená značka pekne kopíruje hrebeň zaujímavou trasou, na ktorej sa striedajú lúčky, široká lesná cesta i kamenisté chodníčky v hustom lese. Je veľmi obľúbená u peších i cyklistov. Strmo stúpame pod Tisícku. Tento názov, ale na mape nenájdete. Kóta 1 054 m má pomenovanie Holý vrch. U starých košičanov sa však zažil názov Tisícka podľa toho, že to bol prvý vrchol s výškou nad 1000 m od Košíc. Oplatí sa zastaviť pri odbočke žltej značky na Loreley a poobzerať sa. Spätný pohľad na Kojšovskú hoľu je ozaj majestátny. Okolité lúky nám dávajú dosť možností na výhľady všetkými smermi. Keď sa prehupneme cez sedielko pod Tisíckou, nakukneme odrazu už do Košickej kotliny. Výhľadu pod nami dominujú komíny hutníckeho kombinátu a za nimi pásmo kopcov na hranici s Maďarskom. Po pravej strane chodníka stojí zaujímavý samorast a od neho sa úzkym chodníčkom po pár metroch dostaneme k Studničke pod Tisíckou. Bola upravená s prispením KST a dobre slúži všetkým pútnikom.
Odtiaľto už klesáme k chate Lajoška. Jej predchodkyňa si pamätala aj boje roku 1919 a bola pri nich poškodená. Pri kaplnke pod chatou nás smerovník upozorní, že nastal čas na zmenu farby značky. Opúšťame červenú hrebeňovku a vydávame sa po žltej na Železný vrch – bočnú rázsochu hrebeňa končiacu nad Košickou Belou. Cesta vedie hustým lesom. V zime sa nám pomedzi konáre bez lístia naskytá pekný pohľad na vrcholky zasnežených Vysokých Tatier, dnes ja naokolo svieža zeleň bukov a tisícky malých mušiek, ktoré sa v mračnách dvíhajú už pri najmenšom dotyku s konármi. Tesne pred vrcholom Železného vrchu sa objavujú už aj pásy smreka, ktoré sú príjemnou zmenou.
Pri pomníku nás čaká skupinka priateľov, ktorí nás prišli podporiť. Nachádza sa tu jediný pamätník na trase umiestnený mimo obce. Tu boli pôvodne pochovaní vojaci padlí pri mohutnej ofenzíve maďarských vojsk 19.6.1919 a ich spolubojovníci im tu navŕšili mohylu s pamätnou tabuľou. Táto však bola zničená a v roku 1922 boli pozostatky vojakov prenesené do Košickej Belej. Kamennú mohylu na Železnom vrchu obnovili pri 10. výročí v roku 1929. Kuriozitou je, že počas 2. svetovej vojny stál po posunutí hraníc tento pomník priamo na hraničnej čiare, ideologicky bol pre oba štáty vtedy v podstate neprijateľný, napriek tomu ale ostal nepoškodený. Zničený bol až v 60.-tych rokoch pri stavbe televízneho stožiara. O záchranu ťažkej liatinovej tabule sa pričinil Ján Urbanský a žiaci miestnej školy, ktorí ju dopravili do Košickej Belej, kde sa dochovala až do roku 2000, kedy došlo k úplnej obnove pomníka priamo na Železnom vrchu a osadeniu pôvodnej liatinovej tabule z roku 1929. Ukladáme tu tretí spomienkový venček z batoha.
Po príjemnom oddychu na trávnatej lúčke s lavičkami a informačnou tabuľou pokračujeme spolu s našimi priateľmi, ktorí nás prišli podporiť, ďalším náročným strmým klesaním dolinkou Kamenného potoka. Okolo futbalového ihriska schádzame do obce Košická Belá. Naše kroky vedú pod mohutné lipy v zadnej časti cintorína nad kostolom, kde stojí jednoduchý liatinový kríž so spomienkovou tabuľou. Sú tu pochovaní padlí zo Železného vrchu, Vreteníka a ostatných miest, ktoré my dnes, našťastie, objavujeme už len ako turisti. Z batoha vyberáme štvrtý, predposledný venček. Na noc nás prichýlila miestna škola v svojej telocvični, takže nemusíme prekonávať ďalšie kilometre po asfalte k chatám v niektorom z okolitých rekreačných stredísk.
Deň tretí – 12. júna 2022 – Z Košickej Belej do Kysaku
Nedeľné ráno nás víta azúrovo modrým nebom a páliacim slnkom. Tešíme sa, že dnes povedie naša cesta hlavne po chodníkoch pod klenbou stromov. V Košickej Belej začína jediný úsek Legionárskeho chodníka, ktorý nekopíruje existujúce turistické značenie spravované KST. Obec Košická Belá vyznačila miestnou žltou značkou spojku z obce na Nemcovu dolku (3,5 km). Vstupujeme do pohoria Čierna hora – tretieho pohoria na našom putovaní. Charakter krajiny sa oproti včerajšku veľmi nezmenil. Dominujú tu bukové lesy, častejšie sa však objavujú mohutné exempláre jedlí. Kráčame voľným tempom, máme pred sebou len posledných 14 kilometrov. Pri každom altánku si posedíme a užívame si krásny deň. Z Nemcovej dolky pokračujeme po zelenej značke do sedla pod Vysokým vrchom. Sme na hrebeni Čiernej hory a o chvíľu sa prehupneme nad dolinu Hornádu. Na okolitých svahoch a vrcholoch sa začínajú objavovať vápencové skalky.
Pri turistickom smerovníku Pod Vysokým vrchom si pripomenieme, že tu kedysi stála legendárna poľovnícka chata „V sedle Repy“. Žiaľ, lesní robotníci v roku 1937 neopatrnosťou spôsobili požiar a chata zhorela do tla. Dodnes je v lese zreteľný základ chaty a časť zavalených pivničných priestorov, či vegetáciou prerastené staré tehly zo základov. V sedle pod Vysokým vrchom Mestské lesy vybudovali pekný krytý prístrešok, ktorý môže poslúžiť aj na núdzové prenocovanie pri dlhšom putovaní. Spod Vysokého vrchu opäť pokračujeme po Ceste hrdinov SNP a až po Kysak kopírujeme v protismere trasu, ktorou postupovali československí vojaci po bitke o železničnú stanicu v Kysaku 19.6.1919. Dostávame sa k Jánošíkovej bašte. Názov skaly nie je historický, nemá pripomínať prítomnosť známeho zbojníka na tomto mieste. Po vzniku Československa v roku 1918 sa presadzovali nové, slovenské zemepisné názvy, a z pôvodne Kossuthovej bašty (bol to hrdina maďarskej revolúcie z roku 1848) sa tak stala bašta Jánošíkova. Pozornému oku okrem výrazných kopcov na okolí neujde silueta Kapušianskeho hradu vykúkajúca tesne spoza masívu Tlstej.
Naše dobrodružstvo sa blíži k definitívnemu koncu. Cestou do doliny k horárni ešte odbočíme niekoľko metrov doprava na malú vyhliadkovú skalku nazvanú familiárne podľa nášho kamaráta Jožkova vyhliadka a už kráčame okolo prameňa pri horárni. O 20 minút otvárame bránku starého cintorína v Kysaku. Tu sa nachádza posledný z piatich pamätníkov príslušníkom Československej armády a legionárom bojujúcim v okolitých lesoch v roku 1919. Ukladáme na pomník posledný, piaty venček a so skrúšenými pohľadmi čítame na mnohých tabuľkách na hroboch nápis Neznámy. O týchto padlých sa jeho blízki nikdy nedozvedeli, kde ukončili svoju životnú púť. Našu trojdňovú púť sme ukončili skutočne kráľovsky. Pod stromami v záhrade prvého domu v Kysaku nás čakali plno prestreté stoly, vôňa guláša i chladené nápoje. V družnej debate trávime zážitky z tohto trojdňového dobrodružstva.
